A všetko to pozlátko nie je dôležité. Ani peniaze a šperky...

Autor: Marion Brignall | 16.1.2014 o 22:50 | (upravené 16.1.2014 o 22:59) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  64x

Dokážem si ho predstaviť. Spomínam si ako vraví "...krásny drahý kameň, pre krásnu drahú ženu" a na prst mi nasúva mádherný modrý briliant.  Ďalší šperk, ďalšia etapa, ďlší rok...

Nad celou touto chvíľou sa však nesie ťažoba. Obava, ktorú sa snaží ukryť do lesku všetkých tých šperkov, ktorými ozdobil moje telo.
Snažíme sa žiť naplno celý ten čas. Čas, ktorý zostáva....
Snaží sa udržať akúsi pomyslenú hranicu medzi nami dvoma. Má mylnú predstavu, že vďaka nej ma to vo chvíli, kedy sa budeme musieť rozlúčiť, bude bolieť menej.
Alebo jeho.
A kdesi vo vnútri tuší, že sa mýli. Znepokojuje ho to. Stráca kontrolu. Balans.

Stále ho milujem.

Bolo to 24. apríla.
Mal na sebe svetlé džíny, obopínajúce jeho stehná a biele tielko. Bol nižší a starší, ako som čakala. Prešedivelé vlasy a prenikavo tmavé oči pôsobili elektrizujúco.
Bol charizmatický a očarujúci a nebolo ťažké zamilovať sa do neho.
A bol pre mňa jediným. Od tejto chvíle.

Nádherná jar. Horúce leto a nezabudnuteľná zima.
S každou ďalšou nostalgicky spomínam na tú prvú. Najchladnejšiu. Najvášnivejšiu.
Najkrajšiu zimu môjho života.
Milovali sme sa. Dívali sa na rozsvietené mesto spoza ťažkých zamatových závesov.
Zbožňoval moje krvavo červené šaty.
Obklopil ma bezstarostnou ilúziou, no vedel to.
Vedel, že ma musí naučiť mnohým veciam a milovať ma.
Tu a teraz.

Boli sme vystavení mnohým skúškam a výzvam.
Spravili sme mnoho chýb.
Tak, ako sme sa dokázali ľúbiť, sme sa dokázali nenávidieť. A dokázali si odpustiť.
A stále to dokážeme.

Spomínam si na večery, keď sme sedeli pri krbe.
Česal mi vlasy a rozprával o svojom živote. Rada som ho počúvala.
Spomínam si na večery, kedy sme pili Chardonnay a fajčili trávu. Dokonalá súhra v dokonalej atmosfére.
Zvykol mi vravieť, že som žena, o ktorej sníval. Žena, ktorá má právo nosiť všetky tie brilianty. Zvláštne krásna a krásne drzá.
Zvykne mi vravieť, že mi musia zostať nádherné spomienky..

...a prišla ďalšia zima.
Chcem, aby bola rovnako krásna. Verím, že bude.
A všetko to pozlátko nie je dôležité. Ani peniaze a šperky.
Iba čas.
A všetky tie dni. Rána.
Noci, keď sa bezcieľne potulujeme po zasneženom námesti. Alebo iba tak jazdíme.
V jeho červenom kupé, bláznivo a rýchlo.
Pohybujúc sa na hrane.
Rovnako šialene, ako žijeme svoj život.

...a v tom som mu porozumela.
A milovala ho.
Milovala, milovala, milovala.
A stále ho milujem. Milujem ho.....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

DOMOV

Koalícia sa chce náhle zbaviť šéfa Ústavu pamäti národa

Ak by zmena zákona prešla, nové pravidlá začnú platiť od 15. októbra 2017.


Už ste čítali?